Herbamedicus skořicový balzám 250 ml

Škoricový balzam je unikátny masážny prípravok, ktorý napomáha tlmiť prejavy celulitídy.

Škoricová silica spôsobuje lokálne prehriatie a prekrvenie tkaniva, čím zvyšuje látkovú výmenu a podporuje odbúravanie tukových buniek. Používa sa hlavne v miestach výskytu pomarančovej kože. Vďaka masáži dochádza k zvýšeniu elasticity, vyrovnaniu drobných jazvičiek a vyhladeniu pokožky. Po masáži sa odporúča určené partie precvičiť, čím sa násobí účinok škoricovej silice a urýchli sa likvidácia tukových buniek. Škoricová silica pôsobí aj dezinfekčne a tlmí bolesť. Aróma škorice pôsobí afrodiziakálne.

• Regeneruje tkanivo
• Zvyšuje elasticitu a pevnosť pokožky
• Uľahčuje vylučovanie toxínov z postihnutých oblastí

Spôsob použitia:

Aplikujte v miestach výskytu „pomarančovej kože“ 2 – 5 x denne. Po nanesení na postihnuté miesta (stehná, boky, zadok, brucho, paže) intenzívne vmasírujte. Na zvýšenie účinnosti kúry postihnuté partie tela často hnetením masírujte a precvičujte. Zvýšte denný príjem tekutín (voda, minerálka). Prípravok má silný zahrievací efekt.

Upozornenie:

Originálna receptúra. Určené na vonkajšie použitie. Zabráňte styku s očami, sliznicami a poranenou pokožkou. Uchovávajte v suchom prostredí a pri izbovej teplote. Nepoužívajte u detí do 3 rokov. Nevystavujte priamemu slnku. Škorica je pomerne často sa vyskytujúci alergén, preto odporúčame pred plošným použitím prípravku najprv vykonať test kožnej dráždivosti. Ľahké podráždenie a sčervenanie pokožky je však prejavom intenzívneho prekrvenia, čo je pre výsledný efekt žiaduce. V prípade kožnej neznášanlivosti je nutné prerušiť aplikáciu a pri pretrvávajúcich ťažkostiach vyhľadať lekára.

Škoricovník cejlónsky (Cinnamomum zeylanicum) je vždyzelený strom 8 - 10 m vysoký z čeľade vavrínovitých pôvodom zo Srí Lanky. Používa sa kôra škoricovníka, ktorá obsahuje silicu s eugenolom, felandrénom, tymolom, slizom a trieslovinami. Cejlónska škorica je považovaná za tú najkvalitnejšiu. Je silne aromatická. Kôra po usušení tvorí charakteristické tenké zvitky, okraje sa zvinujú dovnútra, takže vznikajú akési dvojzvitky. „Zmienky o škoricovníku pochádzajú už z Číny z obdobia 4 000 rokov pred n. l. Ako liečivo i aromatickú prísadu ju používali starí Egypťania. Aj v starovekom Grécku bola škorica známa a Gréci prikladali jej liečebným účinkom veľký význam, no nevedeli, odkiaľ pochádza. I sám Aristoteles sa domnieval, že ju z neznámych krajín prinášajú obrovskí vtáci, ktorým ju z hniezd s nasadením života lúpia odvážni Arabi. Až jeho žiak Alexander Macedónsky spoznal škoricovník pri ťažení do Indie. Škorica bola vzácna a drahá, a tak sa o ňu viedlo mnoho bojov. Na západe bola kedysi známa len škorica čínska. Od 16. storočia sa vďaka objaviteľským cestám začína dovážať i cejlónska. V r. 1580 ovládli Cejlón Portugalci, ktorí tvrdo utláčali miestnych obyvateľov, aby zaistili Európe dostatok škorice. Od r. 1632 sa na Cejlóne stále viac začínajú presadzovať Holanďania, ktorým sa podarilo zaviezť monopol na cejlónsku škoricu. Neskôr preniesli jej pestovanie aj do Indonézie, ktorá je dodnes jedným z jej najväčších producentov.

V českých krajinách bola škorica známa od 15. storočia.“ (zdroj: http://cs.wikipedia.org/)